Barber Street Irish Terriers

Existuje mnoho činností, ktoré môžete robiť so svojimi psami. Teriéri sú univerzálni, takže neexistujú žiadne obmedzenia. Bohužiaľ ľudskí členovia BarberStreet teamu majú obmedzení veľa - vek, voľný čas atď. Takže sa sústreďujeme len na aktivity, ktoré dokážeme zvládnuť – výstavy, dog trekking a okrajovo historicky aj poľovníctvo. Ďalšie vysnívané zábavky ako skijoring alebo cani-cross pravdepodobne necháme mladším. 

Výstavy

V BarberStreet teame sa názory na výstavy rôznia: jeden názorový prúd (Marta) ich považuje za hlúpe mrhanie časom a peniazmi,  pre druhý názorový prúd  (Jozef, Basia, Rick, Aero, Maggie, Mia) je to skôr možnosť predviesť sa, naštvať konkurenciu a stretnúť sa s priateľmi.

Psie výstavy sú výborná vec, pokiaľ: (a) predvádzate kvalitného psa, ktorý má výstavného ducha, a (b) ste pripravení na nekvalifikované posúdenie, a (c) viete sa zmieriť s faktom, že rozhodnutie bude nie podľa kvality ale podľa druhého konca vodítka, a (d) viac si ceníte stretnutie s priateľmi ako poháre a medaily.

Pes s výstavným duchom

Niektoré psy milujú výstavy a predvádzanie sa. O takých hovoríme, že maju výstavného ducha.  Väčšine psov sú výstavy ľahostajné a niektoré ich priam neznášajú. Predvádzanie sa dá natrénovať, výstavný duch nie.

Našťastie všetky naše psy majú dobrý vzťah k výstavám. Sú skvele socializované, a tak si vychutnávajú výstavný ruch, tisíce nových psov, potlesk v kruhu, stánky občerstvenia s grilovanými kurencami...  výstavy si väčšinou užívame.

Niekoľkokrát sa mi stalo, že som predvádzal cudzieho psa, ktorému výstavný duch chýbal. Aj keď sa bez výnimky jednalo o exteriérovo vynikajúcich psov a dosiahli sme víťazstvo, vystavovanie nebolo príjemné pre mňa ani pre psa (snáď len majiteľ sa potešil). Podľa môjho názoru pes bez výstavného ducha na výstavách trpí a asi je lepšie nájsť preňho iné uplatnenie.

Pripravený na nekvalifikované posúdenie

Prostredie psích výstav sa behom času významne zmenilo. Spomínam si na perfektnú atmosféru a skutočne skúsených a vzdelaných rozhodcov - špecialistov tak 10-15 rokov dozadu.  Rozhodovali s prehľadom a svoje rozhodnutie vedeli odôvodniť, a tak výstavy bývali aj zdrojom informácií pre chovateľov a majiteľov psov.

Ekonomický tlak v posledných rokoch priniesol okrem zvýšenia výstavných poplatkov aj  rozhodcov- všeumelcov, tzv. all-round, najmä na medzinárodných výstavách.

Nikto ma nepresvedčí o tom, že jeden človek je schopný odborne posúdiť všetky plemená psov. Viem si predstaviť, že rozhodca ovláda štandardy, ale nikdy nie je schopný získať dostatok skúseností. A pokiaľ nemá skúsenosti s daným plemenom, musí rozhodovať na základe pocitov. A tak veľmi často vyhrávajú psy, ktoré vedia upútať pozornosť,  ale nezodpovedajú štandardu. A keďže neskúsení chovatelia vyberajú krycích psov nie podľa kvality, ale počtu titulov, plemenu takéto rozhodovanie nepomôže ani náhodou.

Občas môžete dostať nekvalifikovaný posudok aj od špecialistu. Podľa mojich skúseností funkcionári chovateľských klubov nebývajú práve najkompetentnejšími rozhodcami (asi to funguje podľa porekadla „komu dal pánboh úrad, tomu dal aj rozum“, ale opak je často pravdou). Samozrejme, existujú výnimky.

Jedinou prevenciou je výber výstav podľa rozhodcov. Môže sa stať, že za rok absolvujete len 2-3 výstavy acesta za šampionátom sa predĺži, ale ináč ťažko zabrániť rozčarovaniu.

Druhý koniec vodítka

Vzťahy v rámci psíčkarskej komunity hrajú významnú rolu pri výstavách psov. Môže sa stať, že si vyberiete správnu výstavu s rozhodcom – odborníkom, máte perfektne pripraveného psa s výstavným duchom, a nezvíťazíte, pretože rozhodca je dobrý kamarát vášho konkurenta.

Čo robiť v takejto situácii? Závisí na situácii. Môžete sa pokúsiť stať sa rozhodcovým kamarátom  :-) alebo študovať vzťahy medzi rozhodcami a chovateľmi :-) ale táto cesta je podľa mňa  zbytočne komplikovaná (aj keď mnohí vystavovatelia ju používajú). Ak máte skutočne kvalitného psa, najlepšie je vystaviť ho.  Keď je rozdiel v kvalite skutočne viditeľný, možno nezvíťazíte, ale ľudia okolo kruhu ocenia kvalitu. Zažil som to viackrát – pre mňa to bol výborný pocit, pre rozhodcu už menej. A v niektorých prípadoch rozhodca nebude chcieť riskovať svoju reputáciu a vy zvíťazíte.  

Vychutnajte si čas strávený s priateľmi

Čas strávený s dobrými priateľmi je hodnotnejší než všetky tie stužky, medaily, poháre a tituly - to je naše základné pravidlo psích výstav. Vychutnajte si výstavy s priateľmi, pekné (a niekedy aj škaredé) počasie, a oceňujte kvality vystavovaných psov bez ohľadu na to, či sú vaši alebo vašich konkurentov. Potom budú výstavy pre vás skutočným sviatkom.

Dog trekking

Podľa  definície je dog trekking extrémnym športom. Keďže v našej rodine je dlhá tradícia extrémnych športov (ľudskí členovia teamu sú bývalí horolezci a fast-packeri), úplne prirodzene sme začali s dog-trekkingom, keď Basia dospela. V tom čase  (1996) ešte neexistovali organizované preteky v dog-trekkingu, a tak sme sa sústredili na dlhé prechody so psami 

Írsky teriér je prirodzený trekker. Je schopný absolvovať mnoho kilomenterov v náročnom teréne aj viac dní po sebe. S Basiou a neskôr s Aerom sme absolvovali mnoho náročných viacdňových prechodov v slovenských horách. Boli zaujímavé ako  dĺžkou (denná porcia 25-50km) tak náročnosťou terénu (v niektorých prípadoch horolezecký terén II-III UIAA), pričom írčani to zvládali bez našej pomoci. Dlhé zimné výlety sme zvládali tiež bez problémov. 

Keď k nám prišiel norvič, mali sme vážne pochybnosti, či toto krátkonohé plemeno dokáže uspieť v dog-trekkingu, a boli sme prekvapení. Aj keď norvič nikdy nebude favoritom dog- trekkingových pretekov, jeho schopnosť zvládnuť rovnaké dávky ako írčan je nepochybná. Príprava na extrémnu záťaž trvá dlhšie – Mia je v tréningu asi 1 rok a naše denné dávky sú max.25km ale som si istý, že tak za rok-dva bude schopná zvládnuť long.

Zimné výlety sú trochu problém – hlavne v hlbokom snehu – ale vďaka jej veľkosti nie je problém zobrať ju do batoha, pokiaľ je príliš unavená.

Ďalšou obľúbenou aktivitou bol bikejoring – pokiaľ sme nemali dosť času  na trekking, beh popri bicykli bol pre írčanov veľmi zaujímavý a užitočný. Bohužiaľ norvič má na podobné aktivity príliš krátke nohy.

Poľovníctvo

V našej rodine nie je nikto poľovníkom.  A nemáme radi ani zabíjanie zvierat. Na druhej strane výkon poľovného práva považujeme za súčasť histórie a niektorí naši priatelia sú poľovníkmi a používajú írčanov pri poľovačkách. A trávia veľa času v debatách o dedičnosti poľovných vlôh. Pochopiteľne sme boli zvedaví či má Basia poľovné vlohy, keďze minimálne tri generácie dozadu sa v jej rodokmeni nenachádzali žiadni poľovne vední psi  a tak by mala byť teoreticky nepoužiteľná.

Ako najmenej deštruktívne nám prišlo otestovať jej farbiarske schopnosti. Dohodli sme sa s priateľom poľovníkom, ktorý pripravil potrebné, a mohli sme začať. Priateľ pripravil komplikovanú, vyše kilometra dlhú stopu – a začal mať pochybnosti. A tak sme najprv chceli použiť jeho skúseného farbiara, aby Basia pochopila, o čo vlastne ide. Zostali sme prekvapení: na „nástrele“ Basia chňapla po svojom „učiteľovi“ , zaľahla do remeňa a šla.  Stopu vypracovala s prehľadom – a na konci sa tvárila znechutene, pretože namiesto očakávaného diviaka tam bola iba fľaša s krvou.  

Basia bola testovaná viackrát, aj v ťažkých podmienkach, a vždy bola úspešná. Vyskúšali sme aj farbiarske skúšky (bezúspešne, ale príčinou bol môj diletantizmus). Neskôr Basia zasahovala niekoľkokrát aj v praxi, tiež s úspechom.

Táto skúsenosť je pre mňa dosť dôležitá. Poľovné vlohy pes má, alebo nemá, bez ohľadu na jeho pôvod. Skúšky vypovedajú o vlohách len čiastočne – ignorant ako ja ich nezloží ani s vynikajúcim psom ako Basia, zatiaľ čo skúsený výcvikár nemá vážnejší problém ani so psom ktorý vlohy  nemá. Takže pokiaľ niekto uprednostňuje v chove škaredé psy vďaka ich poľovným skúškam, robí chybu.  A ešte niečo na záver: každý írčan, ktorého poznám, má poľovné vlohy, akurát potrebuje inteligentného vodiča.